Stalo sa ti, že si veľmi chcel hovoriť plynulo a že to nešlo? Zažil si pre to nepríjemné chvíle? A následne si sa vzdal pokusov, aby si sa podobným pocitom vyhol?

Ako som písal v iných článkoch (Ako funguje mozog pri zajakavosti – čo potrebuješ vedieť), na základe niekoľkých situácií si náš mozog vytvorí vzorec a cez pocity nám dáva najavo, že sa máme niektorým situáciám vyhnúť. Že to nie je bezpečné. Na základe niekoľkých skúseností sa nás snaží chrániť aj v situáciách, keď je to zbytočné a niekedy kontraproduktívne.

K tomuto článku ma inšpirovalo video, vložené nižšie. Pozeral som ho niekoľko krát.

Odvaha skočiť

Najskôr som obdivoval odvahu vtáka, keď sa rozhodol skočiť. Lenže on neskočil, pretože bol odvážny. Skočil, pretože musel. Musel skočiť, aby prežil. Bol to pud sebazáchovy, ktorý ho donútil skočiť. Inými slovami, pud sebazáchovy mu dal odvahu skočiť.

Čo by sa stalo, keby ostal v hniezde?

  • Nikdy by nenaplnil svoje poslanie.
  • Nezistil by, že svet mimo svojho hniezda je úžasný a plný možností.
  • Bol by dlho odkázaný na pomoc iných.
  • Riskoval by že pomoc rodičov raz prestane.
  • Zomrel by od hladu.

Teraz si pozri video.

Som si istý, že bude skúšať lietať, až kým sa mu to nepodarí…

Nie je to o odvahe

Ako som písal vyššie, najskôr som mal dojem, že to je o odvahe. V skutočnosti je to o prežití.

Človek málokedy stojí – obrazne povedané „na okraji útesu“ a musí skočiť, aby prežil. Aby prežil vo svojej fyzickej podstate.

Často ale stojíme na okraji útesu a musíme skočiť, aby sme prežili. Aby sme prežili šťastný a naplnený život. Aby sme sa mohli realizovať a naplniť svoje poslanie a niečo tu zanechať.

Tri dôležité dátumy

My ako ľudia máme v skutočnosti tri dôležité dátumy vo svojom živote. Deň, keď sa narodíme, deň, kedy zomrieme a posledný je deň, kedy nás zahrabú.

Nie zriedka sa stáva, že človek zomrie v dvadsiatke, tridsiatke. Keď sa vzdá svojich snov a prestane na sebe pracovať. Keď sa prestane rozvíjať. Keď sa zmieri so stavom, v akom žije. Keď prestane hľadať možnosti a riešenia.

Ďalších tridsať, štyridsať, päťdesiat rokov to nejak doklepe, nespokojný a frustrovaný až ho nakoniec zahrabú.

To nie je pekná predstava. Podstata človeka, každej našej bunky je rásť a rozvíjať sa, navršovať. Byť šťastný.

Je jedno, aké karty nám na začiatku rozdal život, keď chceme, ku lepším kartám sa dostaneme.

Máločo má v našom živote fatálne následky. Jedna z vecí, ktoré majú fatálne následky je prestať sa rozvíjať. Zomrieť za živa.

Existuje iba spätná väzba

Verím, že neúspech neexistuje. Pokiaľ máš chvíle, keď hovoríš plynulo, tak to v sebe máš. Máš schopnosť hovoriť plynulo. To je veľká vec.

To, že to niekedy nejde, je iba spätná väzba, že niečo nerobíš tak, ako by si mal.

Teraz si zodpovedaj tieto otázky:

  • Aká pravidelná činnosť (tréning, konanie, aktivita a pod.) mi zabezpečí výrazné zlepšenie plynulosti reči?
  • Čo mi bráni tú činnosť, aktivitu pravidelne vykonávať?
  • Aké by to bolo, keby som to naozaj vykonával?
  • Čo najhoršie by sa mi stalo?
  • Čo najlepšie by sa mi stalo?

Je to o prežití

Pre mňa je to ešte stále vystavovať sa čo najviac stresovým situáciám. Konkrétne získať čoraz lepšiu schopnosť kontrolovať všetky súčasti, ktoré sú zodpovedné za rečové bloky – udržať si vnútorný pokoj, vedieť kontrolovať svoje dýchanie, fyziológiu.

Keď niečo náhodou nevyjde, nie je to zlyhanie. Je to spätná väzba. Spätne sa snažím identifikovať oblasť, ktorá bola za to zodpovedné.

Nič z toho samozrejme nie je kritické. Je to skôr hra, spoznávam viac samého seba. Čo je ale najdôležitejšie, cítim, že sa rozvíjam. V tomto prípade je ľahké robiť niečo, čoho som sa v minulosti obával.

Pretože to nie je o odvahe. Je to o pude sebazáchovy. Je to o prežití. O prežití plnohodnotného života…