Ako vytvoriť malého balbutika

V tomto príspevku sa nepopisuje prevencia ani liečba zajakavosti. Naopak ide o manuál na vytvorenie malého balbutika a možno o malú inšpiráciu na zamyslenie sa.

Predstavujeme vám malého Peťka, s ktorým rodičia práve prišli do logopedickej poradne.

– Náš syn je balbutik. – oznamujú problém logopédovi.

Celá rodina už o tom vie, všetci sú z tejto smutnej noviny zronení: rodičia, tety, ujovia, starí rodičia…

V poradni sa logopéd opýta na vek dieťaťa.

– Peťko má 3 roky. Zajakávať sa začal pred týždňom, prišlo to náhle z ničoho na nič. Nevieme, ako sa to vlastne mohlo stať. –

Rodičia pôsobia dojmom pohotovostnej situácie. Mame sa objavia slzy v očiach, otec vyzerá veľmi znepokojene a chlapček celý deň kokce.

Podľa vyjadrenia rodičov Peťko rozprával správne až kým zrazu neprišla naňho táto zajakavosť.

Rodičia majú vysokoškolské vzdelanie a chlapec vyrastal v najlepšom prostredí pre svoj rozvoj. Počas tehotenstva a dojčenia mu bola venovaná výhradná starostlivosť. Didaktickými pomôckami od malička podporovali jeho vývoj, čo postupne dokázalo nadpriemernú inteligenciu chlapca a zaručovalo, že má pred sebou úspešnú budúcnosť.

– Celé sa to vlastne začalo takto: Peťko sa hral s otcom, zatiaľ čo mama varila večeru. Dovtedy rozprával pekne, až kým sa neprihodilo toto. –

Otec si pozeral s Peťkom fotografie a chlapec sa prekvapil, keď na jednej z nich zbadal samého seba. Otec sa ho spýtal, kto to na tej fotke je, ale Peťko mu nevedel odpovedať. Keď sa ho to vytrvalo vypytoval ďalej, chlapec sa odvážil povedať svoje meno, Peťko. Nevyšlo mu to však plynulo. Povedal:

– To je Pe-Pe-Peťko. –

Otec postrehol chybičku v odpovedi a znovu sa Peťka opýtal, kto je to na fotke. Chlapec to dôsledne zopakoval:

– Pe-Pe-Peťko. –

Zhrozený otec kričí na manželku:

– Martina, Peťko sa zajakáva! –

– To snáď nie. To nemôže byť pravda! – odpovedá matka s hrôzou a smútkom v očiach.

Peťko pozerá zmätene na rodičov. Tí sa ho zdesene odznova vypytujú na svoje meno. A potom na mená predmetov okolo seba. Peťko preľaknuto vykoktáva hlásky z hrdla. Po každom slove zdesenie v tvári rodičov narastá, až sa Peťko dostáva do stavu, keď takmer nemôže nič povedať.

Vystrašená mama obtelefonuje celú rodinu. Volá babke, tete aj krstnej mame.

Na druhý deň sa pri rodinnom obede všetci zameriavajú na Peťkovu zajakavosť a zasypávajú ho otázkami. Všetci dúfajú vo vyvrátenie diagnózy, ale nútia ho vlastne do čo najdokonalejšieho a najrýchlejšieho zajakávania sa. Peťko nechce už viac rozprávať, rozplače sa a odíde do izby bez obeda. Po ťažkom vyčerpaní po chvíli zaspí.

Cez týždeň nakoniec zoberú Peťka k logopédovi, ktorý ich po vyšetrení ukľudňuje. Ubezpečuje ich, že ide iba o vývojovú neplynulosť v reči dieťaťa, ktoré si ešte len osvojuje verbálny prejav. Vraví, že Peťkovi sa treba s láskou venovať, nenútiť ho do rozprávania, neupozorňovať ho na neplynulosť v reči a nerobiť z toho rodinnú udalosť.

Rodičia zhodnotia, že tento logopéd nie je ten správny odborník pre ich syna. Určite ich chcel iba rýchlo odbiť a nevenoval záležitosti dostatočnú pozornosť. Hľadajú preto skúsenejšieho odborníka.

Na Peťka sa stále obracajú s nespočetnými otázkami, a udržiavajú tak vo skvelej forme jeho zajakavosť.

Jedného dňa vidí Peťkova mama, ako sa Peťko sám bez zajakávania rozpráva s pánom pekárom. Rýchlo sa priblíži k Peťkovi a pekárovi. A Peťko začne znovu hovoriť tak ako predtým. S dokonalou zajakavosťou.